Z čista-jasna sfarbila si sa do odtieňov nebeskej prírody.

Z útrob básnikov zrodila sa fantázia jasnej náhody.

Za jagavým slnkom,

za horou, ktorá kľačí pri tvojom jadre,

za termálnym pramienkom,

vítam každý deň jednou spomienkou ako hýriš farbami,

ako si tie vnemy kradnem.

Keď ponorím ruky do vôd širokých,

stále nie som na dne.

Keď objímem kmene javorov vysokých,

stále nepoznám ťa celú.

Ako mi je zemikrásne, keď si ľahnem do trávy.

Keď ľubozvučný cvrček, keď znenie cikády,

skladajú piesne, kúsok mne od hlavy.

Aká vôňa farieb strieda sa v noci,

keď pocítim aj tmu, ktorú hrdo nosíš.

Hviezdy zdobia údel noci,

zavčas zrána to tu všade porosíš.

Zemička naša, nikdy nevidela som ťa nás o niečo prosiť.

Všetky rany, čo spravili ti ľudia, so sebou nosíš.

Toľká trpezlivosť už preteká cez okraj tvojich ľadovcov.

Ty jediná neublížiš, aj keď máš motív.

Ale napriek tomu poddáš sa všetkým lovcom,

ktorých nezastaví svedomie, či karma.

Darmo, keď celá celučičká pre nás, zdarma.