Niekto márne hľadá zákazy,

verí v blízkosť oázy,

ktorá sa mu marí vplyvom večnej nákazy.

Verí v niečo krajšie, vyššie, dokonalejšie.

Verí v úprimnosť dnešného dňa,

verí, že zajtra bude možno teplejšie.

Verí, že strom vyrastie aj z pňa,

ktorému včera zobral človek život.

Verí, že jeho duša porastie bez vlastných istôt.

Verí, že existuje svet bez nečistôt,

svet, ktorý nezavinil toľko zla.

Verí, že jeho druhá stránka nie je taká zlá,

avšak nie je to tak, ako sa všetkým zdá.

Čistejší ,,možno život“ je mimo Zeme,

O tomto živote možno vieme, možno nevieme.

Možno veriť chceme, že iný život v nás drieme.

Možno sa v živote až príliš nadrieme.

Možno viera v nás zanechá pocit,

že dokážeme viac  ako chceme.

Neublížiš, nepokradneš , nestihneš sa zamyslieť nad tým,

koľkým ľuďom skrivil by si vlások,

aj tak spravíš si pár vrások ,

že neposlúchaš rady nadradených.

Sloboda nie je spísaná zákazmi a príkazmi,

je písaná Tebou ,tvojimi prístupmi.

Tvojím postojom k ľuďom a k veci,

to, čo riešiš Ty, riešia to tu všetci.

Máme obzvlášť zvláštne schopnosti ako ľudia.

Schopnosti, ktoré nevyužívajú užitočne len tí, čo sa nudia.

Stále je tu otázka kto je človek a kto zviera,

stále prekračuje sa únosnosti miera,

definuj mi, v čo veríš a čo je pre teba viera...

Veríš v zmysel existencie všetkého,

púšťaš sa do boja plytkého.

Medzi  mnou a niečím vyšším,

je niečo, čo môžem nazvať niečím bližším.